Saint - Emilion - Francúzsko
V dňoch 24.- 29. marca 2015 sme sa zúčastnili predposlednej šiestej mobility vo Francúzsku - v St. Emilion.
Zúčastnili sa ho učitelia a žiaci, ktorí aktívne pracujú na projekte: vedúca projektu a hlavná koordinátorka PaedDr. Miroslava Mydliarová, Mgr. Eva Mokošová a žiaci Janka Klimeková, Sára Pavlová, Viktória Jurinová, Jakub Mydliar a Nina Mydliarová. Cesta tam aj späť bola veľmi únavná a dlhá. Pri prílete na parížske letisko nás ešte v lietadle zastihla smutná správa o leteckom nešťastí nemeckého lietadla v Alpách, ktoré zasiahlo celú Európu a pred nami bol ešte let do Bordeaux. Boli sme všetci veľmi šťastní, keď sme bezpečne pristáli. Hneď na letisku nás privítalo upršané počasie a dúfali sme, že ďalšie dni budú o niečo slnečnejšie, ale dúfali sme márne. Keďže sme blízko oceána, počasie je tu veľmi premenlivé a nestále, len jeden deň vykuklo slniečko, ale mraky boli zase opäť rýchlejšie. Na letisku v Bordeaux nás vyzdvihli kolegyne a deti z partnerskej školy, a autobusom nás dopravili k ich škole, kde už netrpezlivo čakali na naše deti rodičia, kde boli naše deti ubytované. Potom nás pani učiteľka zaviezla do hotela v Libourne, kde sme sa stretli so všetkými ďalšími kolegami z partnerských škôl z Anglicka, Nemecka, Poľska, Turecka a Španielska.
Hneď na druhý deň ráno sme všetci spoločne navštívili partnerskú školu v St. Emilion, kde nás deti privítali pekným kultúrnym programom. Nasledovala obhliadka školy, tried a priestorov. Potom sme navštívili pána starostu, ktorý všetkých srdečne privítal a každá partnerská škola dostala na pamiatku knihu Saint Emilion. V poobedňajších hodinách nás čakala prehliadka mestečka St. Emilion, navštívili sme veľa historických miest. Neskôr sme mali exkurziu v jednej vinárskej oblasti, kde nám ukázali a opísali výrobu a uskladnenie značkových vín z oblasti Bordeaux. Celá krajina žije vinárstvom. Všade, kde sa len človek pozrie sú samé vinárske plantáže.
Na štvrtok sme sa zvlášť tešili. Čakal nás výlet k atlantickému oceánu, do mesta Arcachon. Hneď sme si robili plány, ako budeme behať po pláži, zbierať mušle, urobíme super fotky pri mori. Ale ako to už chodí, keď sa človek na niečo veľmi teší, tak nie vždy mu to vyjde. Tento výlet sme absolvovali spolu s našimi deťmi. Príchod do mesta sprevádzal dážď, a nielen príchod, ale dážď bol našim spoločníkom celý deň, takže naše plány o mori sa rozplynuli. Po krátkej prehliadke mesta, sme sa vybrali na pláž, no piesok bol príliš mokrý, nohy sa nám zabárali do piesku skoro po členky, tak sa našlo len zopár ľudí, ktorí sa odvážili bližšie k moru. Nohy si asi nik neomočil. O fotkách oceánu ani nehovorím. Takže trochu sklamanie, aspoň pre Slovákov, pretože sme jediný štát v projekte, ktorý more nemá. Ale túto nepríjemnosť hneď vystriedalo dobrodružstvo, keď sme navštívili niečo ako ustricový pub, kde sa zastavujú turisti a môžu tu ochutnať ustrice. Najskôr nám povedali, ako to pestujú a zbierajú a potom nám ich ponúkli. Toto bola celkom vtipná chvíľa, nakoľko ešte nikto z nás nič podobné nejedol a chceli sme to len predsa všetky vyskúšať. A podarilo sa! Niektorým to chutilo, iným nie. Ja som to zjedla hneď, dokonca som si dala aj dupľu, pani učiteľke Mydliarovej to trvalo celých 6 zdokumentovaných minút, kým sa na to odhodlala, Sára to zvládla tiež dosť rýchlo, Janka to jedla na trikrát – obdivujem, ale nakoniec to zvládla. A naša Viki?... Ako rýchlo to dostala dnu, tak rýchlo to dostala aj von. Ninka a Jakub to radšej ani neskúšali. Aspoň sme sa dobre na tom zasmiali. Po tejto skúsenosti náš výlet pokračoval. Prišli sme k najväčšej pieskovej dune v Európe - Duna du Pilat. Fúkalo, pršalo, aj napriek tomu, sme na túto obrovskú horu piesku vyliezli (a ísť do kopca v mokrom piesku, je niečo veľmi namáhavé) a... nič sme tam nevideli. Taká smola, lebo výhľad odtiaľ na more za jasného počasia musí byť vážne úžasný. Dolu sa nám šlo super, ale topánky sme mali plné mokrého piesku, vetrovky a nohavice premočené do nitky. Ale všetkým sa to náramne páčilo, bol to úžasný zážitok.
V piatok v doobedňajších hodinách sme mali spoločnú akciu s francúzskymi deťmi, kde si nás rozdelili do skupín a chodili sme s nimi a aj s ich pani učiteľkami nakupovať potraviny, z ktorých potom mali v škole variť. Po nakupovaní a chvíľke oddychu, nás už čakal ďalší výlet. Tentokrát sme navštívili blízku jaskyňu, do ktorej sme sa museli aj vystrojiť. Každému dali rybárske čižmy, nakoľko je vraj v jaskyni voda, potom sme si dali na hlavu akési sieťky, nechápali sme, načo nám je v jaskyni sieťka na hlavu, ale vzápätí prišlo odhalenie tajomstva, každý dostal bezpečnostnú prilbu. Takto krásne vystrojení, sme zišli do jaskyne. Nebola dlhá, ale celú cestu sme išli prakticky po podzemnej riečke, tak preto tie čižmy. Potom sme ešte navštívili jednu farmu, kde sa pestovali šampiňóny. Zaujímavosťou bolo, že huby pestovali v úplnej tme, v akýchsi podzemných chodbách. Takže cestou sme si museli svietiť baterkami. Huby nám dali aj okoštovať. Prvýkrát sme jedli surové huby. Boli veľmi chutné a mali výraznú orieškovú chuť. Večer sme mali spoločné stretnutie v školskej telocvični, kde sa stretli učitelia, deti aj s rodičmi. Bola to akási tanečná slávnosť, kde sa tancovalo, ale nie tak, ako to poznáme u nás, ale bolo to akési organizované tancovanie. Bola tam živá hudba a jedna pani – učiteľka tanca, ktorá nás učila typické francúzske tance. S takýmto druhom tancovania sme sa už stretli v Anglicku. Tancovali všetci, deti, učitelia, rodičia, možno aj starí rodičia a všetci sa úžasne zabávali. Myslím, že aj naše deti si to veľmi užívali.
V sobotu doobeda bolo pracovné stretnutie učiteľov partnerských škôl, v ktorom sa vždy kontrolujú pribežné úlohy, čo je už dokončené a čo ešte treba dopracovať. Poobede okolo štvrtej sme navštívili Bordeaux. Zraz sme mali pri veľkej fontáne pri rieke Garone. Osobne ma zaujala veľká skupina ľudí, ktorá tancovala, presne ako minulý večer, nechýbala hudba a tancmajster. A ľudia, čo išli okolo sa pridávali, alebo len sa pozerali. Aj toto je život vo veľkom meste. Nasledovala prehliadka historickej časti mesta, kde sme videli veľa zaujímavostí. Potom sme mali poslednú spoločnú večeru, kde sme sa všetci rozlúčili, pretože na druhý deň už všetci odchádzali v inú hodinu domov.
Nedeľa – posledný deň. Vstávame veľmi zavčasu, odchádzame ku škole, kde sme sa rozlúčili s rodinami našich detí a odchádzame na letisko do Bordeaux. Z Bordeaux do Paríža a odtiaľ do Budapešti. Z Budapešti autom domov. Hoci prichádzame neskoro večer a unavení z dlhej cesty, sme všetci šťastní, že sme už konečne doma.
Mgr. Eva Mokošová